Život podľa svojich predstáv

To, že mám slabosť na babičky a deduškov, vedia asi všetci. Odjakživa ma fascinovali ich rozprávania, životné príbehy... A s veľkou obľubou som sa dívala na vyrovnanosť a pokoj v ich očiach.

V Londýne tomu nebolo inak. Spoznala som tu (okrem iných) aj dvoch špeciálnych deduškov, s ktorými som strávila hodiny rozprávaním sa. Obaja páni majú viac ako 75 rokov, no sú vitálni, plný energie a milého slova. Ich životné príbehy sú pre mňa tak zaujímavé, že sa s vami o ne podelím.

Pán policajt z kráľovského dvora

Prvý "z pánov na holenie" je Frank. Frank pochádza z New Castle, kde prežil celé svoje detstvo. Nechodil na žiadnu univerzitu, hoci si to mohla jeho rodina dovoliť. Jeho snom bolo byť policajtom. Tento sen si aj splnil po príchode do Londýna, kde spoznal aj svoju životnú lásku.

Frank začal ako typický anglický policajt, čierna uniforma, prilba a vážna tvár. Na svoju službu spomína s úsmevom a nostalgickým hlasom vždy dodal, že vďaka tejto službe sa naučil žiť. (Pôvodne som sem chcela pridať fotografiu v uniforme, ale keď začal hovoriť o svojej žene, tak sa nedalo inak ako pridať foto s manželkou.)

Frank bol najskôr obyčajným policajtom. Jeho rodina tým nebola nadšená, predstavovali si pre neho lepšiu budúcnosť. On však šiel za svojim cieľom. Ako plynuli roky, jeho služba sa zrazu ocitla na kráľovskom dvore.

Podľa Frankových slov slúžiť priamo kráľovnej bola najvzrušujúcejšia vec, no teraz to berie ako samozrejmosť. Popísal mi každého člena kráľovskej rodiny, pracoval pre nich celých 25 rokov, takže ich pozná asi celkom dobre. Najviac ma prekvapilo, keď povedal, že kráľovná Alžbeta II. je plachá. Naozaj? Nevyzerá.

Bolo veľmi zaujímavé počúvať jeho príbehy z policajnej služby. A tiež sledovať žiaru v jeho očiach, keď sme obchádzali Windsor Castle a on mi ukazoval na miesto v zámku, kde mu robili rozlúčku s aktívnou službou. Stále je však u kráľovnej a jej rodiny vítaným členom.

On a jeho manželka milovali cestovanie. Spolu precestovali (podľa jeho slov) celú Európu, ale na Slovensku nikdy neboli. Prešli kus Ázie, najčastejšie spomínal Indiu a Japonsko, občas spomenul Singapur, Bangkok a Kuala Lumpur. Spomenul aj Austráliu, Nový Zéland a niekoľko štátov USA.

Všade majú dodnes veľa priateľov. Najviac sa mu asi páčilo v Indii, preto sa tam chystá aj na tieto Vianoce. Keď som sa ho spýtala, že či nie je lepšie na tieto sviatky byť doma s rodinou, povedal, že títo priatelia sú mu blízki ako rodina.

Tiež som sa mu posťažovala na jazdu na druhej strane cesty. Zasmial sa a povedal, že zvyknúť si na túto zmenu trvá asi tri týždne a nemusím si robiť starosti. Mal pravdu, po troch týždňoch bola jazda na ľavej strane cesty pre mňa normálna a prirodzená.

Okrem cestovania si so ženou plnili spoločné sny. Jeden z nich bolo založenie si rodiny. Majú spolu dve deti, syna a dcéru, a tiež si užívajú vnúčatá. Vlastne, už iba on, svoju ženu pred vyše rokom navždy stratil. V jeho ponímaní sa zmenila na motýle. (Mám mu povedať, že motýle žijú len niekoľko dní a teda jeho tvrdenie nie je žiadna výhra?)

Pán bezdomovec na bicykli

Druhého muža meno nepoznám. Aj po troch hodinách rozhovoru mi ho odmietal prezradiť. A tiež to, odkiaľ pochádza. Vlastne... pochádza odvšadiaľ.

Na Slovensku je zvykom, že ak sa nám niekto prihovorí, zdvihneme plece a precedíme pomedzi zuby, že nemáme čas, a rýchlym krokom utekáme kade ľahšie. Hlavne ak ide o bezdomovca. Tu sa na bezdomovcov pozerajú inak. Sú to ľudia ako iní. 

Tohto pána som stretla pri moste ponad Temžu, na mieste, kde sa delí Londýn na stranu Richmondu a Twickenhamu. Sedel na lavičke a zdvorilo sa zdravil okoloidúcich. Tí mu s úsmevom odpovedali, občas s ním prehodili niekoľko slov.

Ako som tam tak postávala a hádzala starý chlieb kačiciam, prihovoril sa aj mne. Chvíľku som sa bránila, lebo v ten deň som mala po krk všetkých Angličanov a chcela byť sama. Len ja a príroda. A potom prišiel on s kopou otázok. Nejako prelomil ľady a začali sme spolu nekonečné rozhovory.

Povedala som mu čo to o mne a mojej ceste do Anglicka, mojej traume z angličtiny, ktorú sa nikdy nenaučím. On mi zase povedal niekoľko príhod zo svojho života a zmenil môj pohľad na svet. Myslím ten anglický.

Doteraz som stretla v Anglicku tých menej inteligentných ľudí, alebo ten priemer. Tento muž patril však k tým, krorí nemajú problém používať svoju hlavu. Jeho reč znela veľmi múdro, hoci veľa veciam som (ľudsky) nechápala. Asi som nestretla ešte človeka, ktorý by sa sám rozhodol byť bezdomovcom. Na jednej strane chápem, že ide o istý druh nezávislosti a slobody, no na druhej strane pocit mať domov mi zahreje srdce. Tento bezdomovec sa rozhodol pre tento štýl života pred 27 rokmi. A je takto šťastný.

Prečo? Istým spôsobom si plní svoj sen. Páči sa mu Anglicko a nikdy v živote ho neopustil. Ani nechce. No i napriek tomu nie je pripútaný k Londýnu, ani k inému mestu. Ako sám povedal, prešiel celé Anglicko krížom krážom. V lete trávi čas skôr na juhu a s príchodom jesene pomaly putuje na sever. Celý jeho majetok sa nachádza v jednom batohu. A dnes bol nešťastný, pretože mu v noci niekto ukradol bicykel. Takže ešte pár dní a najvyšší čas vydať sa okolo východného pobrežia do nejakého škótskeho mesta. (Vlastne nebol nešťastný. Stále sa usmieval a mal dobrú náladu. Len ho mrzelo, že pôjde peši. Jeho bicykel bral ako vec, o ktorú prišiel, ale život ide ďalej.)

Nechápala som. Vysvetlenie bolo jednoduché. Na severe Anglicka sú spoločnosti, ktoré počas zimy (ale aj počas ostatného roka) zamestnávajú mužov na lodiach a chodia na šíre more loviť ryby. Takže z bezdomovca sa počas chladných zimných dní stáva rybár. Ešte mi ukázal pľuzgiere na dlaniach od ťažkých lán zo sietí, ktoré vyťahujú z mora. A opäť s príchodom jari sa vezme na svoju cestu na juh Anglicka. So zbierkou spomienok, zážitkov...

Nedalo mi to a musela som sa ho spýtať: "Prečo ste si odo mňa nevypýtali ani penny?" Ujo sa iba usmial a povedal mi pár slov o sociálnom systéme v Anglicku. Bezdomovci tu dostávajú príspevky "od štátu", čiže nie sú odkázaní na žobranie. Najnovšie vyšiel zákon, že by mali aspoň raz za dva roky pracovať. Tento muž však zimy trávi na lodiach a živí sa rybolovom, takže tieto príspevky mu budú platiť vždy.

Pýtať sa ho, či sa mu tento život páči a či je šťastný, nebolo treba. Dalo sa to vyčítať z jeho nadšeného rozprávania.

Životy týchto dvoch mužov sú tak rozdielne, no obaja sa zhodli v tom, že cestovať ich napĺňa, robí im radosť a dáva zmysel života. Dôvodom je stretávanie nových ľudí, rozširovanie si svojich obzorov. Každý z nich síce cestuje iným spôsobom, no obaja sú šťastní. A obaja zhodne povedali, že objavovanie nových vecí ich životy poháňa ďalej. Takže možno práve to je niečo, čo každý z nás potrebuje. Tak poďme objavovať! ;-)

PS: Týmto článkom a hlavne rozprávaním týchto dvoch pánov som sa utvrdila v tom, že bude predsa len veľký kus pravdy na tom, čo je motto tohto webu. "Kto prijima život ako zázrak, tak ho aj zázračne prežíva..."