Spravodlivosť

Každý ju vyznáva, ale nikto ňou nežije. Aspoň väčšina nie. Žiaľ. 

Prvé momenty nespravodlivosti som postrehla v škole. Spolužiak rozbil okno (papučový futbal), dostal zápis do žiackej knižky, návrh na zníženie známky zo správania a škodu museli jeho rodičia nahradiť. Keďže papučový futbal bol na škole celkom populárny, netrvalo dlho a podarilo sa to inému spolužiakovi. Ten mal šťastie, že bol medzi učiteľmi obľúbeným, preto stačilo, ak jeho rodičia nahradia škodu. Ale prečo? Veď obaja rozbili okno. Prečo jeden dostal väčší trest? Len preto, že má "milšiu tváričku"? 

Pri odpovedi pri tabuli, ak nevedel obľúbenec, sadol si bez dôsledku na svoje miesto. Ak nevedela "sivá myška", ten, kto sa "netlačil do zadku" alebo ten, kto nahlas povedal, čo si myslí, mal smolu a svoj priemer na vysvedčenie si musel po päťka v žiackej riadne odmakať. Nevedeli obaja, no len jeden dostal trest. 

Na gymnáziu sa mi stala ešte podivnejšia vec, kde si učiteľka informatiky vyberala svojich obľúbencov podľa toho, či mali staršieho súrodenca už na škole, alebo nie, alebo kto sa teda fakt riadne zatlačil do zadku. Mňa nemohla ani cítiť. A to som sa sprchovala. Obľúbenci celú hodinu browsovali po nete, my "chudáci" sme pekne makali na 0 a 1. (Keby tak vedela, že pracujem teraz v IT, asi by dostala infarkt.) :-D 

V dospelosti to nie je inak. Aj v práci je človek posudzovaný podľa niečoho iného ako podľa vedomostí, skúseností, chuti pracovať, či aktivity navyše. Slávu si vždy ukradne niekto, kto je možno lepší rečník, alebo ten, komu len nohy trčia zo šéfovho zadku. 

Ale ak tak veľmi hlásame spravodlivosť, prečo to aj nekonáme? Ja mám napríklad strašný problém vidieť neprávosť. Už neraz sa mi stalo, že som sa zastala aj ľudí, ktorí mi nie sú pre niečo veľmi sympatickí len preto, že niekto k nim nebol spravodlivý. Áno, viem, že si to odnesiem ja. 

Nie je to problém len práce, či školy. Neprávosť sa koná aj medzi kamarátmi, v rodine, v štáte... Kdekoľvek sa pozrieme. A je toho až príliš veľa. 

Čím som staršia, tým mi je viac jedno, čo si ľudia o mne myslia. A našťasie aj odvaha mi narástla, preto sa púšťam do boja s neprávosťou. A mal by to každý. Kým budeme používať dvojitý meter, spravodlivosť nikdy nenastane. Preto ak práve idete dať napríklad svojim deťom kúsok čokolády, dajte im rovnakým dielom. Nie inak, pretože možno jedno je staršie a znesie viac, alebo preto, že jedno si upratalo svoju izbu a druhé nie, ale preto, že obe sú vaše deti. Ak však dávate kúsok čokolády za upratanú izbu, dajte len tomu, kto izbu upratal. A prečo som spomenula práve deti? Lebo ak to náhodou nemáte prirodzene v sebe, môžete to vybudovať výchovou. A verte mi, že aj vám sa bude lepšie zaspávať, keď raz budeme žiť v spravodlivom svete, kde trest za rovnaký čin bude pre každého rovnaký, kde odmena bude rovnako spravodlivá a nebude dvojaký meter. Stačí začať od seba.