Rovnosť

Hovorí sa o nej všade. Robia sa protesty. Búria sa čierni, lebo sa cítia znevýhodnení. Búria sa menšiny, lesbičky a gejovia, tí za tradičnú rodinu, ľudia, ktorí veria pravici a proti ním tí, čo ju nenávidia, búria sa lekári, učitelia, kade kto. Veď prečo nie? Povedzme to nahlas, ak sa nám niečo nepáči. Ale kto povie, že aj dnes sú ženy považované za niečo menej, poďme protestovať?

Teraz asi veľa z vás bude mať chuť zavrieť článok, lebo si povie, že sa ho to netýka. Že u nás na Slovensku sú si ženy a muži rovní. Že žena sa môže bez trestu pozrieť na cudzieho muža prechádzajúceho cez ulicu, nemusí si zahalovať hlavu ani tvár, môže chodiť do práce, voliť, študovať... Áno, môže. Ale...

Viem, že v istej miere si to my ženy robíme samy. V snahe zaujať poodhalíme to, čo patrí len jemu, tomu jedinému. Sú stovky speváčok, ktoré skôr predvádzajú erotickú show, kde v spodnej bielizni behajú z jednej strany pódia na druhú. Videli ste niekedy muža v slipoch alebo v trenkách, ktorý by sa tiež takto vrtel za mikrofónom? Ja teda nie. Samé robíme zo seba iba lacný tovar, a preto je smiešne, ak si žiadame rovnaké práva ako muži.

Ale čo tie výnimky, ktoré nepotrebujú otŕčať svoju riť, pretože majú niečo v hlave, niečo v rukách? Tie, čo majú talent, alebo tvrdou drinou niečo dokážu? Samé! Bez pomoci muža! Nie každá žena, ktorá sa vozí v drahom aute, roztiahla nohy.

Alebo keď berieme ako našu povinnosť, že ráno zobudíme deti, spravíme im raňajky, desiatu, vyvedieme do školy, ideme do práce, v ktorej zaškolujeme kolegu na rovnakú pozíciu, akú samy máme, avšak jeho plat je vyšší, unavené prídeme domov, no musíme s deťmi písať domáce úlohy a učiť sa na písomku, do toho variť večeru, upratať byt, dať prať a venovať sa mužovi. Stále byť krásna a upravená, milá a usmievavá.

Ešte stále máte pocit, že je rovnosť? 

Viac info