Prekvapenie!

Dnes budem veľmi stručná, ale chcem sa s vami podeliť, aby ste sa so mnou zasmiali.

Už to, že sa musím vrátiť späť na Slovensko a nevedieť, čo ma tu čaká, ako budem reagovať, ak sa stretnem náhodou s tým, čo pre mňa kedysi znamenal veľa, bolo pre mňa dosť stresujúce. Už posledný týždeň v Amerike som prežívala pomerne kŕčovito. Snažila som sa na to nemyslieť a užívať si, ale nejako podvedome ma mátala nočná mora. Nastavila som sa však tak, že ten chlapec už nado mňou nemá žiadnu moc. A nemal, len som to ešte nevedela. Pretože túto vedomosť zakrýval strach.

 A tak som prišla na Slovensko, chcela som začať celý svoj život od znova a lepšie, vyvarovať sa chybám, ktoré ma kedysi priviedli k slzám a žiť svoj sen. A zrazu stres urobil svoje, v jeden deň vysoké teploty, v druhý deň silné bolesti v celom bruchu. zvracanie. Všetko som to víťazne pretrpela, veď sa nebudem vzdávať hneď pri prvej boliestke. Len keď som sa nevedela už ani pohnúť, bolelo ma ležať, sedieť, dýchať, prišla si po mňa sanitka. (Hm, prvýkrát v sanitke, čo cestou bliká, sa mám!) :-D

No a teraz si tu ležím v nemocnici, s rozpáraným bruchom, napojená na kábel, čo mi má vraj dobyť energiu (infúzia), umieram od smädu (mám to zakázané), opäť raz v bolestiach, tento raz pooperačných... Ale ja som hrdina, ja to vydržím! A miesto toho, aby som spala, radšej píšem blog.