O zhypnotizovanom králikovi

Kde bolo, tam bolo, v neďalekom lese pod košatým dubom sa skrývala opustená králičia nora. Bola tak dlho prázdna, až vchod do nej bol zakrytý popadaným lístím a zahalený pavučinou. Nikto nevedel, čo sa stalo s králikom, ktorý v nej predtým býval.

Až jedného dňa si na strom vedľa králičej nory sadli dva havrany. "Čau, kamoš, aký si mal deň? Koľko červíkov si vytiahol zo zeme?" spýtal sa jeden z nich. "Ach, vieš čo, ani sa nepýtaj! Dnes to bola bieda. Veľmi dlho nepršalo, zem je tvrdá a suchá, a červíky sa zahrabávajú hlbšie a hlbšie do zeme," odvetil druhý. "Máš pravdu, je to bieda," prikývol prvý a jeho zrak padol na králičiu noru, cez ktorú si práve pavúk priadol ďalšiu zo svojich pavučín. Priamo v jej strede sa hompáľal a vytešoval zo slniečka, ktoré sa k nemu predieralo cez lístie stromov.

Vtom jeden z havranov dostal nápad. "Počuj, myslíš si, že by sme mohli zjesť toho pavúka? Nepokazí nám to žalúdok?" spýtal sa. Druhý mu zamyslene odpovedal: "Neviem, či nám to pokazí žalúdok, alebo nie, ale som taký hladný, že ak rýchlo niečo nezjem, tak spadnem z tohoto stromu a len sa mi budú nožičky trepotať vo vzduchu. A ako si ho rozdelíme? Ty nohy, ja telo?"
"Čo si? Pekne pol na pol. Ty jednu polovicu tela a štyri nohy, a ja tú druhú a štyri nohy."
 

Ako sa tak dohadovali, pozreli ešte raz smerom k pavúkovi. Ten to všetko počul a skryl sa v lístí pri nore.
Havrany zleteli dole k nore. Zrazu sa však ozval čísi hlas. "Hej, čo mi to vysedávate? Nevidíte, že sa tu slním?" Zavadziate môjmu výhľadu!"
"Kto to hovorí?" čudovali sa havrany.
"No predsa ja, králik. Toto je moja nora," pretvaroval sa pavúk.
"Králik? Veď tu nikto nebýva."
"Akože nebýva? Nechcite, aby som odtiaľto vyšiel! Som zlostný, besný a bláznivý!" strašil pavúk hrubým hlasom.
"No dobre, králik, a kam sa to pozeráš?"
"Na slnko predsa! Vychutnávam si každý slnečný lúč."

Havrany pozreli do neba. "Máš pravdu, králik, ale prečo nevyjdeš z nory a nepozeráš sa na slnko vonku?"

"Ako sa ja pozerám na slnko, do toho vás nič!" rozčuľoval sa pavúk, ktorý sa stále hral na králika.
"Dobre, králik. Ale ešte jedna otázka. Nevidel si tu niekde pavúka? Sme strašne hladní a radi by sme si ho rozdelili na večeru."

Pavúk sa zatriasol strachom, no pohotovo odpovedal: "Nie, pavúka som tu nevidel. Ale pri vedľajšom strome sa vyvaľoval had."
"Ha-ha-had?" zakoktali havrany.
"Áno, had!" prikývol pavúk hrubým hlasom a potiahol jednu zo svojich pavučín. Pri vedľajšom strome sa pohlo lístie.
"My už musíme ísť," zakričali havrany a odleteli strachom preč.

Pavúk si spokojne vydýchol. Teraz bol už v bezpečí. Vtom však niečo za ním zašuchotalo. Pavúk sa preľakane obzrel. Okolo nory sa mihlo niečo huňaté. "Čo to je? Strašidlo?" čudoval sa pavúk. O chvíľku zase, tento raz sa to niečo huňaté šuchlo o jeho šiestu nohu. Pavúk sa tak zľakol, že vypustil kopu pavučiny a všetky nohy ihneď strčil pod bruško. 

Pavúk nič nevidel. O chvíľu niekto na neho otriasol všetko lístie.

"Ach, konečne som doma." zamrmlal skutočný králik. "Nabudúce, keď zabudnem, že mám okuliare na nose, nebudem hľadať nikoho, kto ovláda hypnózu. Takto sa stratiť v lese a nevedieť trafiť roky domov, je veľmi náročné. Bolia ma nohy ako takého králika. Idem rovno spať!" povedal králik a skryl sa v nore.