Túto rozprávku som písala a ilustrovala vo svojich 12 rokoch pre môjho brata.
Kde bolo, tam bolo... Nie, takto sa nezačne táto rozprávka! Takto predsa začína každá rozprávka, ktoré nemá začiatok. Ale táto začiatok má. A nie hocijaký.
Nebolo to ani tak dávno a už vôbec nie ďaleko. Len túto kúsok. V krajine, kde rastú čokoládové stromy, zmrzlinové kvety, tráva je samá vanilka, kopce sú z cukrovej vaty... Počkať! To sme v inej rozprávke! V tejto to vyzerá presne tak, ako vo vašej detskej izbičke. A tam, na jednej z poličiek, bývalo malé červené autíčko. Žilo si tam so svojou mamičkou a kedysi aj so svojim oteckom a kopou ostatných hračiek. Žiaľ, otecko sa prednedávnom pokazil, a tak musel ísť do šrotu.
Maxi, tak sa to malé červené autíčko volalo, bol veľmi neposlušný. Stále odvrával a posmieval sa iným hračkám: "Ha! Lietadlo, no čo je na tebe také zaujímavé? Nič! Veď ak si raz zlomíš krídlo, už poletíš jedine tak do smetí. A ty, šašo? No čo chceš ty? Raz sa ti minú tie tvoje vtípky a prestaneš byť zábavný. Ale nechcel by som byť ani za nič loptou. Je veľká, tučná a stále sa iba gúľa. Všetci do nej kopú. No čo je to za život? Skončíte raz v smetnom koši!" Hračky boli ticho, počúvali, ako sa Maxi nad všetkými vyvyšuje. Neraz sa bábika Klementína rozplakala, keď počula Maxiho, ako si nevšíma matkine zahriaknutia. "Čo reveš, ty ryšaňa! Tak toto ti už naozaj vôbec nepomôže ku kráse!"
Takto si Maxi znepriatelil celú detskú izbu.
Raz večer zabudla mama detí, ktorým táto izba patrila, zavrieť okno. V noci prišla veľká búrka a vietor vkĺzol do izbietky cez otvorený oblok. Pošantil si tam so záclonou a pri odchode sa ešte raz prehnal poličkou, na ktorej spal Maxi aj s ostatnými hračkami. Maxi sa zobudil pri závane chladu. "Čo to bolo?" spýtal sa rozospatý zvedavo a prišiel na kraj poličky. Vietor urobil fúúú a vyletel oknom von. Záclona sa bláznivo vzniesla do vzduchu, zatúlala sa na poličku a... Bác! Zrazu sa Maxi ocitol na zemi.
"Au, to bolelo!" Hej, záclona, čo si to dovoľuješ? Vieš, kto som ja?" pýtal sa panovačne Maxi a zaškúlil na okno. "Počula si?" zopakoval. O chvíľu však stíchol. Preľakol sa. Za ním niečo zašuchotalo.
Zvrtol sa a posvietil si do tmy pod posteľou. "Je tam niekto?" vykoktal zo seba plný strachu. "Haló, haló! Kto je tam? Ozvite sa!" No stále nič. Nikto sa neozýval. Ďalšie zašuchotanie. "Hej, kto je tam?" snažil sa byť Maxi ešte odvážnejší, hoci mal plné pneumatiky strachu.
Po chvíli ticha sa Maxi odvážil vkročiť do hlbokej tmy. "Fuj, pavučina! Čo je toto za miesto? Mami? Si tu? Ja sa bojím pavúkov," šeptal Maxi. Zrazu sa popri ňom niečo mihlo. "Stoj!" skríkol Maxi a skôr, než sa otočil a zasvietil do tmy, už tam nikoho nebolo. Nechápal, a čím ďalej, tým sa viac bál. Neodvážil sa už ani na jednu otázku. Bál sa dokonca aj dýchať. Teda vrčať motorom. A aj svoje svetlá opatrne stlmil. "Nebudem riskovať. Bojím sa. No a čo? Každý sa raz môže báť. A ja som ešte malý," utešoval sa a namieril si to späť, čo najďalej od postele.
"Stoj!" zrazu na neho ktosi skríkne. Maxi zastal. Celý sa triasol strachom. "Čo tu chceš, krpec?" spýtal sa opäť ten záhadný hlas. Maxi pomaličky natočil spätné zrkadlá na miesto, odkiaľ hlas prichádzal. Z tmy sa vynorili dve úzke žlté oči. Maxi sa veľmi preľakol, začal trúbiť a najhlasnejšie ako vedel, kričal: "Mami, pomoc! Ja už budem dobrý, naozaj!"
"Buď ticho! Aj tak ťa tu nikto nepočuje. A si na cudzom území. Bez ohlásenia, bez povolenia..." povedal tajomný zachrípnutý hlas a pomaly sa približoval. Maxi si znova natočil spätné zrkadielka a s prižmúrenými očami sledoval, ako sa tá príšera pomaly zjavuje v tme. "Jaj, mami!" zašepol naposledy Maxi a úplne stíchol. Keby bol človekom, povedali by sme, že od strachu zmeravel, či dokonca omdlel.
Keď sa Maxi časom prebral, stála nad ním veľká... teda skôr obrovská myš. "Kto... kto si?" jachtal. "Stinky," zahundral myšiak a naklonil sa nad Maxiho. "Fuj, ty smrdíš! Kedy si sa naposledy umýval?" spýtal sa drzo Maxi. "Ako sa opovažuješ, votrelec? Tu som kráľom ja! Ty si mojim väzňom!"
Maxi sa obzrel okolo seba. Nemohol sa hýbať, i keď sa veľmi snažil. Naozaj. Stinky mal pravdu. Bol jeho zajatcom. Laná, ktorými bol pevne zviazaný, ho začali omínať. Preto Maxi poprosil: "Prosím, uvoľni trochu tie laná. Tlačia ma." "Nie!" zašomral Stinky a stratil sa v tme. Maxiho sa zmocnil ešte väčší strach ako predtým. Zase ostal sám, naokolo bola tma a on sa nemohol ani pohnúť.
Keď sa trochu spamätal, zasvietil si reflektormi a poobzeral sa vôkol. Bol to strašný pohľad. Všade, kde dovidel, bol obrovský neporiadok. "Ako tu môže niekto bývať?" pomyslel si a chcel celú situáciu vzdať, keď tu zrazu začul nejaký zvuk motora. "Ach, ďalšie strašidlo," preblesklo mu hlavou. V tme sa zrazu začali objavovať dve svetlá. "Veď to nie je strašidlo! To je lietadlo z našej police," potešil sa Maxi a naradostene blikal svetlami. Lietadlo sa však otočilo a odletelo preč. Maxi zosmutnel. "Bol som k nemu zlý. Viem, tak mi treba! Ale keby som to mohol nejako odčiniť..." vzdychol si.
Po chvíli niekto kričí: "Hej, Maxi!" Zvrtol sa. "Lietadlo, ako si sa sem...?" "Pst!" zahriaklo ho lietadlo. "Musíme byť potichu, myšiak je len kúsok odtiaľto. Poď, mama sa už o teba bojí."
Lietadlo pomohlo Maximu zbaviť sa povrazov, ktorými bol spútaný.
"Hej, čo je to tam? To je môj väzeň!" kričal Stinky a bežal k Maximu a neznámemu votrelcovi. "Rýchlo! Rýchlo, lietadlo!" prosil Maxi, "už tu nechcem ostať ani chvíľku! Už budem poslúchať!"
"Nevrť sa toľko a vylez mi na chrbát," poučovalo lietadlo. Vtedy Maxi, hádam, prvý raz v živote poslúchol. Bolo však neskoro. Stinky schytil jedno z lán, ktorými bol Maxi ešte stále trochu zviazaný. "Pomoc!" zajajkal Maxi. "Drž sa!" zavelil lietadlo Tony a vzlietol. "Niečo ma ťahá dole," nariekal Maxi.
Ako Tony urobil jednu prudkú obrátku vo vzduchu, Stinky, ktorý sa držal povrazu, spolu s Maxim spadol na zem ako vrece zemiakov. Švihadlo na poličke nestratilo duchaprítomnosť, a jeden zo svojich koncov spustilo na zem k Maximu. "Vylez hore," radilo. Maxi poslúchol, chytil sa švihadla, no svojou váhou ho takmer stiahol z poličky. Našťastie bábika Klementína a šašo Jašo pribehli na pomoc. Spoločnými silami ťahali Maxi ho na poličku.
Prefíkaný Stinky razom dobehol a už len zápalkou sa snažil Maxiho zo švihadla zhodiť. Prvý úder bol pre Maxiho bolestivý. Druhý ho takmer zhodil. Tony však dostal skvelý nápad. Skôr, ako stihol Stinky znova udrieť, spravil ostrú zákrutu, salto vo vzduchu a strmhlav sa rútil na myšiaka. "To je blázon!" zahundral Stinky a zahnal sa zápalkou aj po Tonym.
"A teraz som na rade ja," zvolala lopta Beta a skočila na zem. Stinky sa zľakol. Beta bola veľká a vyzerala byť silná. Takto zahnala Stinkyho naspäť pod posteľ do veľkej tmy a neporiadku.
"Mamička!" skríkol Maxi, keď sa hračkám podarilo ho vytiahnuť späť na poličku, a venoval jej najvrúcnejšie objatie. "Už budem dobrý, mamička. Polepším sa. A vy ostatní, prosím, odpustite mi. Je mi ľúto, že som bol k vám taký zlý. Ďakujem vám, že ste ma zachránili, hoci som si to vôbec nezaslúžil," povedal Maxi a po tvári, vlastne po prednom skle sa mu rozkotúľalo niekoľko slzičiek.
Odvtedy bol Maxi naozaj poslušným autíčkom. Neodvrával, nevysmieval sa. Miesto toho radšej všetkým pomáhal.
A takto žili, až kým nepomreli. Pardon, kým sa nepokazili. A potom zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. Ale keďže takto končí každá rozprávka, táto skončí týmto. Deti, choďte sa pozrieť pod svoju posteľ, či tam máte upratané. Ak nie, tak rýchlo tak urobte, aby sa vám tam nenasťahoval myšiak Stinky.
—————
—————
—————
—————
—————
