Never give up!

Z nemocnice som už vonku (vlastne doma). Ešte mi zostávajú na bruchu štichy, ktoré pôjdu preč a mňa už mrle žerú.

V nemocnici som bola asi 5 dní. Utrpenie mladého Werthera je oproti tomu nič! Dobre, možno moja chyba, že doteraz som sa nemocniciam šťastlivo vyhýbala, a viem, že budem aj odteraz.

Postele sú ako pobyt v korýtku. Riťku máte zaborenú dole, a pokiaľ máte z nej vstať so zošitým bruchom, aj keď sa zapriete ľakťami, máte smolu, lebo sú vysoko nad úrovňou vášho hrudníka (môjho určite) a jednoducho to nejde, nech sa snažíte akokoľvek. Takže sa musíte spoliehať na vašu kreativitu a ostatné svaly, ktoré vám ešte zostávajú. Ale poďme postupne!

Do nemocnice ma prviezla sanitka po dvoch dňoch horúčok, zvracania a následne veľkých bolestiach v bruchu. Tým, že tesne pred príchodom sanitky som mala opäť raz hlavu v záchode a tykala som si so záchodou doskou, tak som prišla značne dehydrovaná. Tie svine v bielych plášťoch mi nedovolili si ani jazyk do vody namočiť. Miesto toho sa pri mne striedali ako pri nejakej atrakcii, pretože nikto netušil, že pri zápale slepého čreva môže bolieť celé brucho. Až na jedného mäsiara, ktorý mi brucho stlačil tak silno, že mi musel nahmatať aj chrbticu. A ja, samozrejme, už aj bez toho v silných bolestiach, som sa tak prehla, až som si kolenami buchla čelo. Somár hlúpy! Nie ja! On!

Keďže som si myslela, a to si myslím dodnes, že to nebolo slepé črevo, ale možno len reakcia môjho tela na zmenu chutí po návrate z USA, tak som sa nechcela nechať len tak rezať. Hlavne keď si fakt nikto nebol istý. A jasné, desila som sa toho, veď moje "prvý raz". A nebolo to žiadne príjemné "prvý raz". Keďže lekári videli moju neoblomosť a ja ich nevedomosť, dohodli sme sa, že ostanem na noc na pozorovaní a zároveň mi ráno spravia magnetickú rezonanciu.

Celú noc som nespala. Už asi ani nie tak od bolesti v bruchu, lebo tá bolesť by ma určite uspala aj sama, ale od toho koryta, v ktorom ma uložili a nazvali ho posteľou. Okolo tretej ráno prišla za mnou sestrička, relatívne nepríjemná a ponúkla mi vodu. Spása! Mne bolo jedno, že je to kontrastný roztok, ktorý mám piť dve hodiny a po ňom pôjdem na magnetickú (MRI). Aj ma pripravovala, že to bude chutiť zle, ale ja som nič iné necítila ako to, že pijem studenú vodu. Mňam! :-D

To "mňam" bolo asi chybou. Dostala som sa do viac ako polovice toho litrového džbánu a zrazu... blééé! Všetko zo mňa vyšlo hornou stranou. Pousmiala som sa... asi bude viac tekutiny. Sestrička však povedala, že nie, a naliala mi posledný pohár tej gebuziny, čo pre mňa bola stále lahodná. A o šietej ráno ma vzali na MRI.

Po návrate na izbu som horela zvedavosťou, čo to teda so mnou je, lebo ten chlapík, čo mi robil MRI, bol asi nemý. Vlastne... jediné, čo si pamäťám, boli jeho slová v mikrofóne "nedýchajte" a "dýchajte si". Dýchajte si? OMG! Informácie som sa však žiadne nedozvedela, až keď prišiel jeden doktor a povedal, že o dvanástej idem pod nôž. Do frasa!

Tu som sa asi fakt bála. Nejako prirodzene neverím ľuďom a už vôbec nie lekárom. Porobili toľko chýb, za ktoré mnohí ich pacienti zaplatili životom, že mi nebolo všetko jedno. Ležala som v tom korýtku a premýšľala o živote. Ešte som si stihla vynadať, že čo som neostala v tej Amerike o dva týždne viac, ako som už tam dlhšie uvažovala. Mohlo mi byť dobre, žiadne zásahy do môjho drobného tela. A ešte teraz, keď som sa po tom potrate začala zase dostávať do formy, psychicky aj fyzicky. Do frasa!

Celý čas som si opakovala, že to zvládnem, že sa nemm čoho báť! Že neexistuje vec, ktorá by ma zlomila! Že veď o nič nejde! To zvládnem!

A nejako som to zvládla. Pamätám si ešte cestu na operačku, išli sme výťahom, ktorý ma bolel, lebo sa triasol. Pamätám si, ako som ležala na operačnom stole a niekto mi povedal, že mám myslieť na niečo pekné. Odpovedala som: "Nechcem myslieť na nič pekné, už to chcem mať za sebou!" a vykotúľali sa mi slzy z očí. Tak som ich privrela, nech mi nezavadzajú v očiach, ale oči som už neotvorila.

Teda otvorila, hádam, to tu nepíše duch :-D Ale až po nejakej dobe. Netuším, koľko bolo hodín. Čo sa dialo, si nepamätám. A hovorím, bola som dehydrovaná, takže nie, nepila som ;-) Ležala som vedľa operačky, úplne ma drkalo od zimy. Vedľa mňa sedela nejaká sestrička, a keď som sa prebrala, kričala na lekára. Ten hneď prišiel a skontroloval mi brucho. Asi som si ho kontrolovala aj ja, lebo som si na ňom našla ruku.

Zabalili ma do alobalu, asi si ma chceli opiecť, keď už si ma vypreparovali. Ale našťastie vďaka tejto špecialitke mi už nebola taká zima. Ani neviem ako k tomu prišlo, ale stála pri mne lekárka a na moje želani mi ukazovala môj slepák v pohári namočený v alkohole. Teda asi. Poviem vám, nikdy som si slepé črevo nepredstavovala také, ako som ho videla vtedy. To je normálne taký mikrokáblik telovej farby s nejakou čipkou. Nestihla som si ho ani poriadne pozrieť, už mi ho brali, lebo jednému lekárovi sa to nepáčilo, čím sa tu zabávam.

Odviezli ma späť do izby. Ani netuším, ako som sa dostala späť do postele. Asi ma tam prehodili po operácii a previezli.

Pamätám si na izbe matne iba to, že prišla mamina, potom som dostala injekciu od bolesti a zase raz okno. Ale len niekoľko hodín, možno len minút. Predsa len, bola zima, tma bola už od štvrtej poobede.

Nejako som sa zobudila, napísala pár riadkov do predošlého blogu!!!!!!, spravila fotky svojich nových sexi podkoleniek z obväzov, káblikov, čo mi trčali z ľavej ruky a silno nenápadne odlepila nálepku na svojom pupkáči, lebo zvedavosť je sviňa a ja som to musela vidieť.

Keď som všetko zdokumentovala, skúšala som ešte zaspať, ale bola som bdelá celý čas v nemocnici, aj keď som si zavrela oči. Spánok neprichádzal. Začala som si tak v duchu počítať, koľko už nespím. Noc pred odchodom z USA, noc v lietadle, prvá noc doma. Druhú som spala, tretiu nie, štvrtú som už bola v nemocnici, a odvtedy ďalších 5 nocí. Wow, držím si rekord!

Na celom oddelení, kde som ležala, bola len jedna milá sestrička. Pre ňu bola jej práca povolaním. Okrem toho, že vždy prišla s úsmevom a milým slovom, brala svoje povinnosti vážne. Vedľa mňa v posteli ležala stará pani, asi dvestoročná. Táto sestrička bola jediná, ktorá k nej prišla s úsmevom, s trpezlivosťou ju nakŕmila, umyla, porozprávala sa s ňou. A keď babka začala kričať: "Pomoc, uniesli ma!" vždy prišla a natlačila jej kaleráby do hlavy, len aby babka bola spokojná a nerušila ostatných.

Prišlo moje prvé ráno po operácii. Bola som špinavá od krvy a od tej žltej vodičky, stále dehydrovaná, a až tak veľmi, že mi nebolo dvakrát najlepšie. A ani piť mi nedovolili. Ani glg vody. Nadávala som v duchu, že ako môžu takto týrať človeka!

O piatej ráno prišla sestrička a že sa mám osprchovať pred vizitou. Prosím? Si robí prdel? Nevedela som sa otočiť na bok a nie to ešte postaviť sa na nohy. Teta sa ale nesrala. "Vstaňte a choďte sa osprchovať!" Opakujem jej, že som len včera poobede mala operáciu, ale ani ma nepočúvala. Skúšam ju ešte presvedčiť, nech mi dá aspoň napiť, lebo to nedopadne dobre. Nič. Keby som hádzala hrach o stenu, skôr by som ním spravila dieru do vedľajšej miestnosti, ako by ma ona počúvala. Tak som teda nejako vstala. Nejako som sa došmotríkala aj do kúpeľne. Vďaka Bohu, že tam bola stolička. To bolo moje maximum. Tak sa mi točila hlava, a hlavne od smädu, znižený tlak, do toho bolesti, že som si sadla na stoličku, hlavu položila o umývadlo a čakala, kým sa sestra vráti.

Verte mi, že nie som žiadna padavka, ale ťažko sa mi sedelo, točil sa so mnou celý svet. Kohútik na vodovode som mala na dosah ruky, ale nemala som silu sa k nemu načiahnuť. Trebalo totiž zdvihnúť hlavu a očami sledovať, či chytím čidlo. Prd! Nezvládala som. Keď sa tá ženská vrátila, hovorím jej, že som ako na kolotoči, že potrebujem vodu. Ona ma však len poslala späť do postele. Prosím? Sama? Veď ledva sedím s opretou hlavou. Nasr*la som sa. Neviem, kde som nabrala tú silu, ale prešla som do postele, ľahla si a čakala, kedy táto trúba odíde.

Na vizite som bola teda škaredá, ale mala som to na háku. Doktor si dovolil mi odlepiť brucho a silno mi ho postláčal. Teda... silno ako silno. Mňa to bolelo ako šľak. On ostal prekvapený, ja ubolená.

Celý deň som bojovala o pohár vody, ale mala som pocit, že žiadam o milión eur alebo oranžové Ferrari. Alebo o oboje. Odpoveď bola vždy NIE! Večer sa nado mňou konečne zľutovali a dali mi pohár vody a misku. Môžem si vypláchnuť ústa a vypľuť do misky. Spravila som tak len prvý raz, keď pri mne stála tá bacharka. Potom som nenápadne dala voduu do úst a pomaly prehltla. Tak toto už áno! V živote mi voda nechutila tak ako v ten deň. Hneď by som zmenila rozprávku na Voda nad zlato.

Na druhý deň som dostala okolo obeda oficiálne povolenie napiť sa. Pomaly. Ja som pila už asi 18 hodín pomaly, takže pomaly sa zmenilo na vypi koľko vládzeš. Užívala som si každý dúšok, ktorý sa mi spúšťal dole hrdlom. Cítila som, ako do mňa znova prúdi sila a život. To som vlastne cítila už počas toho môjho tajného pochlipkávania, preto mi na druhé ráno nerobilo problém sa konečne osprchovať. A áno, aj v sprche som pila :-D

Na tretí deň som dostala povolenie napiť sa aj čaju, dokonca som dostala na obed aj precedenú polievku. V živote som tak rýchlo nič nezjedla, ako túto grcku. Ale keďže ma od prvého dňa po operácia nútili chodiť, nič iné sa nedalo robiť, musela som jesť.

Štvrtý deň som dostala miesto polievky teplý olej s vegetou. Oni ma chcú zabiť? Len som si chlípla a prišlo mi zle. Radšej som volala domov, nech mi prinesú keksy. Nemám rada sladké, fakt nie, ale po tých keksoch sa len tak zaprášilo.

Nič sa nedalo robiť, pri každej možnej príležitosti som sa lekárov pýtala, kedy konečne budem môcť ísť domov. A vďaka Bohu, na ďalší deň som konečne dostala do rúk papier, kde mi podpísali slobodu. Najkrajší pocit na svete!

Cesta autom bola síce bolestivá, veď tie naše krásne slovenské cesty, deravé ako povrch mesiaca, ale pocit, že môžem spať v posteli a nie v korýtku a že sa najem čoho chcem a nie, čo mi zlejú v nemocnici, bol na nezaplatenie. Samozrejme, že hneď, ako som prišla domov, som sa poriadne najedla. A každú chvíľu svietila v chladničke a ukradla z nej aspoň drobnosť.

Na otázky, kedy môžem začať cvičiť, mi bolo odpovedané po pol roku. Prd! Už teraz pomaly cvičím. Síce snažím sa nie na brucho, ale aj to príde! Veď nie som žiadna padavka a každú bolesť treba rozchodiť. Hádam si nemyslia, že to vzdám, že budem sa iba tak motať! Ja mám predsa svoj cieľ. Dostať sa do kondičky ako pred operáciou, a potom do kondičky, ako som mala predtým, než som sa zaplietla s tým, vďaka ktorému som spravila veľké zmeny vo svojom živote. Žiadna veda! Idem do toho! A nevzdám to!