Naozaj nikdy nie je neskoro?

Tak trošku premýšľam, či skutočne platí toto pravidlo. A neviem, dovolím si nesúhlasiť. Niektoré veci dostanú šancu len raz za život. Napríklad to, ako zapôsobime na človeka, je jedinečná príležitosť, ktorá sa už nikdy nezopakuje. To isté by sa dalo povedať aj o tom, ak niekoho zanedbávame, jeho prítomnosť v našom živote raz skončí a nám ostanú len oči pre plač. 

Ale nechcem pochmúrne. Chcem sa s vami podeliť s mojim odvážnym počinom zo včerajšieho dňa.

Keď som bola malá, veľmi sa mi páčil jeden chlapec z mojej rodnej dedinky. Má čokoládové oči a ja som bola strašne do neho ;-) Každé leto, keď som tam prišla na letné prázdniny, sa mi pri pohľade na neho rozbúchalo srdce a sklopila som zrak. K čomukoľvek som mala vždy veľa odvahy, ale prihovoriť sa mu by ma asi zabilo. Aspoň vtedy som to tak cítila. Najviac, na čo som sa zmohla, bolo obyčajné "Ahoj!"

O pár dní sa mi zmení zásadne život, ale o tom niekedy nabudúce, a neviem kde, nabrala som odvahu povedať viac slov. Vlastne ani nie tak povedať ako napísať.

Včera som ho opäť raz videla. Už nie sme malí, okrem toho odo dňa, kedy sa mi zapáčil, prešlo dobrých dvadsať rokov. (Je to neuveriteľné, ale fakt som stará.) Tak som sa na neho na chvíľku tak pozrela. Stále má takú tú iskru v očiach, pre ktorú sa mi ako malej rozbúchalo srdce. Aj napriek tomu som sa zmohla len pozdrav. 

Nejako som ale mala potrebu o tom niekomu povedať. Ešteže mám kamarátov ;-) A každý jeden ma povzbudil, aby som ho zavolala von. "Nebláznite! Na to by som ani teraz nenabrala odvahu." Istým spôsobom mám na neho stále slabosť. Keď vás však stále takto niekto pobzvudzuje, vzbudí aj vo vás takú potrebu dať to von, dať to vedieť jemu. Tak z nosa mi neodkusne, a keby áno, možno by sa mi to aj páčilo :-D

Tak som sa nadýchla a napísala mu správu. Prvý raz v živote som ho oslovila menom a dodala: "...ako som Ťa dnes videla po dlhej dobe, tak som si spomenula, ako som bola do Teba, keď som bola malá... a aj Ty... tak mi to prišlo také milo vtipné." 

Podľa kamarátov ho to poteší a možno spraví pekný deň. Tak ja im budem veriť, snáď si ma nezablokuje, že to bude znieť strašidelne. Ale viete čo? Je to fajn pocit povedať niečo, čo ste v sebe skrývali väčšiu časť svojho života.

A prečo o tom hovorím? V mojom detstve sa mi páčili len dvaja chlapci. Tento fešák z mojej dedinky a ešte jeden chlapec zo sídliska. Včera som si uvedomila, že život je príliš krátky, aby sme mlčali. Chlapec z nášho sídliska už leží niekoľko rokov na mieste, kde sa nosia kvety a zapaľujú sviečky. Vždy, keď tam prídem, mrzí ma, že sa nikdy nedozvedel, že sa mi páči. Tomuto som to radšej povedala... vlastne napísala skôr, ako by som to mohla raz ľutovať.

A čo pri otázke, či sa mi ešte páči? Dnes sa už neviem zamilovať len pre pekné čokoládové oči. Ale ak ma raz pozve na pomarančový džús, dám si aj dva ;-)