My sme tu doma!

Tieto slová sa ozývali v ČEZ Aréne v Ostrave na úvodnom zápase Slovenska. Postavili sme sa proti Dánom. Koľko bolo Dánov v hľadisku, ťažko povedať, ale asi by sa skupinky dresov v červenom dali zrátať na prstoch rúk. 

Atmosféra na štadióne bola silná od momentu, ako sa otvorili jeho brány. Ledva bolo zaplnených 10 % hľadiska, už zaznievali prvé "Slovenskóóó, Slovenskóóó, heja, heja, heja, Slovensko!" Aj dídžej bol bezradný, pretože čím viac sa zimák napĺňal, tým bol väčší problém prehlušiť hudbou tieto naše výkriky povzbudenia. Už vtedy mi behal mráz po chrbte, tlačili sa slzy do očí...

Naši chlapci vybehli na ľad, keď hľadisko bolo zaplnené do skromných 50 %. Potlesk bol však taký ohlušujúci, že ja byť na ľade, asi sa mi rozklepú kolená. Raz mi jeden hokejista povedal, že toto počuť na ľad nie je, ale tento raz mu neverím, toto musel počuť aj hluchý. 

Chlapci sa rozkorčuľovali, vyskúšali ostrosť svojich korčulí a tvrdosť ľadu. Vyskúšali postrehy našich dvoch brankárov Jana Laca a Jula Hudáčka. Vtedy som si tak pomyslela, že to bude katastrófa, lebo obom im tie góly padali ako na jeseň jablká zo stromov. A aj tí naši páni strelci, hlavne ospevovaný Majo Gáborik, tomu veľa nedali. Áno, ja viem, iné je príprava pred zápasom a iné zápas, ale už podľa tohto som vedela, že zápas bude náročný. 

Tiež pohľad na Dánov a ich snahu mi povedali, že zápas bude dosť vyrovnaný. To som ešte netušila, že budem mať pravdu.

Potom sa všetci pomaly vrátili späť do šatní. No, všetci ako všetci, ešte chvíľku ostal Tomáš Surový a predvádzal na ľade triky, ako si správne spraviť dokonalý strečing. Inšpiratívne, vyskúšam.

Zápas začal možno na prvý pohľad dravo, no kto sa aspoň trošku vyzná, vie, že išlo o pinkanie si puku, skúšanie prihrávok a učenie sa korčuľovať. Do tohto tímu by som v pohode zapadla aj ja. 
Hra začala až v momente, kedy sme dostali prvý gól (2. tretina). Vyzeralo to, že už sme sa naučili to, čo sme prvú tretinu skúšali a ideme naostro. Keď sa nám však stále nedarilo, naše prihrávky boli na úrovni školského zápasu, niekto spoza mňa zakričal: "Budíček!" Na ľad sa však toto volanie asi nedostalo, lebo zmena neprišla. Do šatne sme odchádzali s menšou hanbou. 

Našťastie ani my v hľadisku, ani chlapci na ľade to nevzdávali. Silná atmosféra silnela väčšmi, keď po viac ako 48 minútach sa Miškovi Sersenovi podarilo prestreliť brankára Dánov. Konečne! Radosť bola obrovská a vďaka Marekovi Viedenskému sme si ju mohli o asi minútu a pol znova zopakovať. 

ČEZ Arénou sa ozývalo: "Ešte jeden! Ešte jeden!" Len Dáni si to trošku zle vysvetlil a o niekoľko sekúnd neskôr nám gól opätovali. A to sme sa ani nestihli dlho tešiť z nášho vedenia. Domino Graňák si však povedal, že to takto nenechá a delovkou nás opäť poslal do vedenia.

Fu, toľko gólov. Ako začiatok zápasu bol veľkou nudou a gólovou mizériou, tak sme teraz ani nestíhali rátať palebnú silu nášho mužstva. A tak trošku ani toho Dánskeho.

Aby to nebolo také ľahké a radšej napínavé do posledného konca, ešte nejaký pánko Nielsen preskúšal našich dvoch brankárov Jana aj Laca. Žiaľ pre nás, úspešne, a tak hrozilo, že sa zápas bude predlžovať.

Nám to nevadí, len naši chlapci by mali šetriť sily na zajtrajší zápas. Ja som vždy len rada ako divák, keď sa zápas predĺži, môžem si pozrieť toho viac. To je ako keď idete do obchodu a kúpite si čokoládu a dostanete k nej tyčinku zdarma. Pre fanúšika je to však už menej prianivé, lebo prídeme o cenný jeden bodík z riadneho hracieho času. No a pre hráča, ktorý sa potrebuje zregenrovať na ďalší zápas asi tých 5 minúť navyše na ľade asi spraví najviac.

V každom prípade, preĺženie neprinieslo žiadne zmeny, a tak sme sa tešili na trestné strieľania. Je veľa ľudí, čo práve túto časť zápasu nemajú v láske. Ja práve naopak. Vyžívam sa v tom, ako sa proti sebe postaví brankár s dokonalými reflexnými tikmi a geniálny potencionálny strelec víťazného gólu. Ešt viac sa teším, keď sa prekračuje počet pokusov nad tri. Tak tomu bolo aj tu. Raz sa zadarilo nám, raz Dánom. Raz Slováci nepustili, potom zase súper nie. Pre mnohých bolo sklamanie, keď nepadol po nájazde Maja Gáboríka. Nemajte mi to za zle, ale podľa mňa sa hviezdy NHL preceňujú. Nič proti Majovi, držím mu palce, nech mu to striľa, ale niekedy vysoké očkávania zmária cieľ. To sa udialo aj v tomto prípade. 

Malý zázrak však spravil Marko Daňo, ktorý vsietil gól, ktorý nám do tabuliek zapísal vzácne dva body a z divákov v hľadisku spravil jednu veľkú rodinu. Ľudia, ktorí sa vzájomne nepoznali, sa pochytali za ramená a spoločne skackali ako také zajace a tešili sa z víťazstva.

Poviem vám, nič neznie tak krásne, ako keď sa celým štadiónom ozýva naša národná hymna. Nebolo Slováka, ktorý by mal v ten deň výhovorku, že spieva falošne, tak bude radšej len ticho stáť. A ten pocit hrdosti, keď vidíte, ako sa vaša zástava dvíha ponad hlavy všetkých. Áno, na ľade, ale aj v hľadisku sme boli všetci jeden tím, jeden národ. Boli sme to my! Slováci!

Video - Opening Ceremony

Video - Oslava gólu