Mom, I'm coming back home...

A je to tu! Deň, kedy musím zbaliť kufre, nasadnúť do lietadla, smer domov. Hovorí sa, že človek je doma tam, kde má srdce. Áno, doma ma čaká rodina a priatelia... Teda... Naozaj čakajú? Dobre, berme to tak, že čakajú... Ale kus srdca nechávam aj tu a verím, že sa tu čoskoro znova vrátim.

Nikdy som si nemyslela, že by sa mi mohlo v Amerike páčiť. Nie je to môj typ :-D Ale Raleigh aj celá Karolína na mňa silno zapôsobili a cítila som sa tu ako doma. Oddýchla som si, ja workoholik, nabrala nových síl, sebavedomia, a hlavne si uvedomila, kto som. Pri týchto slovách mi napadol text jednej pesničky. Spieva sa tam, že človek nemusí vidieť sedem zázrakov sveta, nemusí sa dostať do prvej ligy, nepotrebuje vyhrať Grammy, pretože zálezí na tom, aby vedel, kto je. Niečo na tom bude. Keď človek vie, kam patrí, má okolo seba tých správnych ľudí, ktorí ho majú úprimne radi, nepotrebuje nič viac k šťastiu.

Ja by som sa týmto krátkym článkom chcela poďakovať všetkým ľuďom v mojom okolí. Tým, ktorí ma zlomili, lebo vďaka nim som sa naučila byť silná. Tým, pre ktorých som bola neviditeľná, lebo vďaka nim som robila veci, ktoré ma bavili a napĺňali. Tým, ktorí stáli vždy pri mne a podporovali ma. Aj tým, ktorí ma presviedčali, že nemám nikam ísť, lebo sa stratím, lebo vďaka tomu som našla svoj smer. Veľké vďaka patrí mojej rodine, pretože vďaka nim viem, kto som a kde patrím. A prepáčte, že toľko rebelujem, lebo chcem byť nezávislá. Ďakujem všetkým svojim kamarátom na Slovensku, ktorí ma tu otravovali, vďaka vám sa viem usmievať. Ďakujem, že si vzájomne držíme tajomstvá. A v neposlednom rade chcem poďakovať osobe tu v Raleigh, ktorá to možno ani netuší, ale vďaka nej som si toto miesto užila dokonale, dokázala sa nadýchnuť a nabrať znova svoj kurz.Takže nám teraz prajem už iba ten správny vietor do plachiet. Ehm, moment, ja letím, tak teda ten správny vietor pod krídla ;-)