Mať aspoň jedného skvelého kamaráta...

V októbri či novembri som si prešla osobným peklom. Človek kým nezažije, čo to znamená túžiť po vlastnej rodine, chvíľku byť v očakávaní a potom stratiť ten malý poklad a ešte aj vidieť a hlavne cítiť, ako sa vám ten, čo vás do toho "dostal", kruto otočí chrbtom, tak nepochopí. Ja viem, že stovky, tisíce a možno aj milióny ľudí zažívajú ešte krutejšie veci, ktoré im život nadelil. A ani sa nechcem sťažovať. Tiež som si prešla svojim, a nemyslím len už vyššie spomínanú hru života. Jedna vec je však istá. Každý jeden z nás potrebuje aspoň jedného človeka, ktorý nás pochopí. Ktorý nás podporí. Ktorý nás prinúti sa znova usmievať.

Vždy som si myslela, že mne sa takýto ľudia vyhýbajú, keď som mala nejakú svoju osobnú krízu. Keď má človek "depku", je akosi viac sebec. Vidí iba svoje problémy, ktoré hoci nie sú ani zďaleka také veľké, on ich vidí ako neprekonateľnú prekážku. Ja som "kľuďas", skôr sa uzavriem do seba a potrebujem byť sama, veľakrát hudba naplno v sluchadlách a zamestnať myseľ ešte niečím, knižkou, logickou hrou, športom, či prechádzkou v prírode. Sú však ľudia, ktorí vybuchnú ako sopka a lávu chŕlia všade naokolo. Vtedy je najlepšie dať nohy na plecia a utekať kade ľahšie. Lenže aj tento človek potrebuje podporu.

Pre oba tieto typy je najlepším liekom len byť tam pre nich. Pokojne si len vedľa nich sadnúť a mlčať. Nič viac netreba. Ak prídu slzy, hodí sa objatie, ak nadávky, asi len prikývnuť. Veď každá kríza má niekoľko štádií. Prvé je to, kedy sme zranení a neviem odkiaľ kam. Druhé je hnev. Potrebujeme dostať zo seba bolesť, čo sme cítili. A ďalšia fáza je zmierenie sa s osudom. A toto je práve to najlepšie obdobie, kedy vieme nájsť riešenia. Možno sme o tomto riešení vedeli už dávno, ale sme ho v sebe potláčali. Veď predsa ak si niečo veľmi želáme, je ťažké si uvedomiť, že to bude inak.

Na všetko toto potrebujeme silu. A túto silu v nás nám vie veľakrát ukázať práve ten náš kamarát. Je úplne v poriadku, ak nám miesto ľutovania vynadá. Áno, možno čakáme niečo pozitívne, ale nezabúdajme, že práve zo dna sa najlepšie odráža. A ten správny priateľ, aj keď možno máme pocit, že nám ešte viac pridal, nám vlastne ukázal pravú realitu. 

My sa cítime maličkí oproti problému, ktorému čelíme, ale ten správny priateľ nás vidí stále veľkými. Preto nerozumie tomu, že by nás mal ľutovať, a radšej nám vynadá do bláznov a hlupákov. A v pravej chvíli vie povedať slová, ktoré nás nakopnú, prípadne zmenia naše myslenie, vyčaria úsmev... Aôe najskôr sa musíme my začať vidieť inými očami. Jeho očami. Pretože najskôr musíme byť sami sebe hrdinami, aby sme mohli prijať pomocnú ruku priateľa.

Týmto by som sa chcela poďakovať všetkým mojim kamarátom, väčším i menším. Ďakujem za každý úsmev, milé slovo aj za každé "ty si ale trúba". Ak sa bohatstvo tohto sveta ráta v priateľoch, v tých, na ktorých sa môžem kedykoľvek obrátiť, asi som nabohatší človek na svete!

A ak práve Ty prežívaš nejakú krízu, ale nemáš sa na koho obrátiť, tak tu je niekoľko slov:
- aj tá najťažšia hodina má iba 60 minút
- si silnejší/silnejšia, ako si myslíš! Zatni zuby a choď ďalej!
- ak chceš mať niečo, čo si ešte nikdy nemal, musíš urobiť niečo, čo si ešte nikdy neurobil
- ak Ti niekto hovorí, že niečo nedokážeš, povedz mu: "Sleduj!" a dokáž, že to dáš!
- ver si! Nikto to neurobí za Teba
- život je krásny. Ak Ťa niekto nasr*l, usmievaj sa, užívaj si život, nas*reš ho ešte viac
- nikdy, nikdy ale fakt nikdy sa nevzdávaj!!!
- maj aspoň jedného skvelého kamaráta (ak máš pocit, že nikto v Tvojom živote taký nie je, napíš mi!)
- buď sám sebe hrdinom každého dňa!!!