Letííím!!!

A je to tu! Sedím si v lietadle, pri okienku, výhľad celkom v pohode. A kde je ten stres? Rodina ma vyprevadila na letisko vo Schwechate. Moja nemčina je v katastrofálnom stave, angličtina je hanba, ale tak nejako to musím zvládnuť. Zatiaľ som to zvládla po lietadlo. Dokola si opakujem: "Kľud, pohoda, ty to zvládneš!" Asi toto je stres. Či nie? Moja chladná hlava, silné racio stále vyhrávajú. Alebo si stres predstavujem inak ako ho prežívam. Skôr si myslím, že ide o zvedavosť, očakávanie, nadšenie, že konečne vypadnem z tohto kolotoča.

Pozerám z okna, ako sa postupne lietadlo odliepa od zeme, robí otáčací manéver a začína chytať svoj kurz. Smer Londýn. Hovorím si, že ak to prežijem, pokračujem ďalej. Výšok sa vážne bojím, ale nič. Stále nič. Je to môžné? Možno fakt sa mi niečo stalo v hlave také silné, že si neuvedomujem, čo sa deje. Hlavne, keď vidím, ako chlapec vedľa mňa nervózne zviera v rukách plastový pohárik s vodou.
Cesta do Londýna mi ubehla veľmi rýchlo. Na noc ostávam u svojej sesternice, ktorá žije v Londýne niekoľko rokov. Mamina sa bála, že by som na noc ostala sama na letisku, v noci... Ja by som sa nebála, ale sesternicu som naozaj rada videla. Veď posledné naše stretko bolo pred asi 20 rokmi. Ak nie viac :-D

Kým po mňa sesternica prišla, mojou hroznou angličtinou som skúšala zitiť, kam pôjdem ďalej vo svojej ceste o tých niekoľko hodín. Na moje prekvapenie, vôbec to nebolo také ťažké. Celkom rýchlo sme sa dohodli. Horšie to bolo pri vystúpení z lietadla. Šla som za davom, ale asi 5x som sa spýtala na presný východ tam, kde som bola dohodnutá, že ma sesternica vyzdvihne. Najskôr to bol mladý čokoládový fešák. Ani slovo som nerozumela tej jeho londýnskej angličtine. Keby nemanévroval rukami, nemám ani šajnu. Tak som si zapmätala prvý smer. Zašla som za roh a hneď som sa pýtala ďalšieho a ďalšieho človeka. Až som našla cieľ. Aj sesternicu som celkom rýchlo našla. Prišla s celou rodinkou. Má krásnu malú dcérku. Asi som sa zamilovala. Určite ich prídem ešte niekedy pozrieť. 

Autom sme prešli celým Londýnom. To mesto nemá konca kraja. Cesta nám trvala takmer dve hodiny, všade samé zápchy. Ale z mesta som nič nemala. Celú cestu sme prekecali a už aj tma bola, takže do svojho "to do" som pridala poznámku "Visit London" :-D
K sesternici sme prišli dosť neskoro v noci, no i tak sme ešte viedli nekonečné rozhovory, veď sme si mali čo povedať. Toľké roky sa nevidieť je ako nekonečno. Potom sme nastavili budíky na veľmi skoré ráno. Odlet som mala síce až o desiatej doobeda, ale o ôsmej som chcela byť pre každý prípad na letisku. A keďže cesta z jedného konca Londýna na druhý trvá tiež nekonečne dlho, tak bolo treba aj skoro vstávať.

Noc bola krátka, a tým, že kým si zvyknem na cudziu posteľ, tak nezaspím, mohla som naozaj pokojne ostať na letisku, alebo ísť na vlastnú päsť si obzrieť mesto. No, nevadí, hlavne, že doma mali všetci srdce na mieste.

Let do USA bol ako naháňačka so slnkom. Ako som nasadla do lietadla, stále nás prenasledovalo až kým sme nepristávali o asi šesť hodín v Raleigh. Cesta bola ale krásna. Väčšinu cesty bolo nebo jasné a videla som na oceán podo mnou. Na fotkách to však vyzeralo nijako, tak som sa tešila z každého momentu, keď sa pod nami objavila nadýchaná biela perina.
Netuším presnú trajektóriu svojho letu, no videla som aj zamrznutú časť oceánu (aspoň to tak vyzeralo), zmrznutú krajinu, rieky. No keď som vystúpila z lietadla, zavalilo ma teplo. Fakt bolo veľmi teplo. Ľudia na letisku chodili v krátkych nohaviciach, košeľách s krátkym rukávom... A ja so zimným kabátom. Pousmiala som sa: "No, toto tu fakt potrebovať nebudem!" :-D

Ešte som si vyčkala tú nekonečne dlhú radu, kým zistili, že nikto z osadenstva nie je terorista, nemá ebolu a nenesie so sebou jedlo. Hups, ja mám so sebou vianočné koláče. Hm, no, veď keby niečo, zabudla som. Áno, teraz som bola v menšom strese. Pokojne by ma mohli poslať späť domov. Ale to by ma riadne nasr*li! Našťastie všetko dobre dopadlo a teda šup nájsť tú svoju strechu nad hlavou a dať si horúci kúpeľ. Alebo.. postačí aj vlažný, veď vonku je teplo... ;-)