Chcieť niekedy nestačí...

V mojom okolí je veľa ľudí, ktorí majú veľké plány, silné reči a veria, že majú obrovský potenciál. Ok, beriem, je super mať plány, sny, ciele. Je super, že si veríte, že veríte tomu, že dokážete aj nemožné. Ale prosím vás, prečo o tom hovoríte? Naozaj stále musíme žiť vo svete, kde slová znamenajú viac ako skutky?

Myslím si, že mám trochu talent na písané slovo. Viem ním zachytiť svoje myšlienky, pocity, pohľad na svet, ale i pohľad na môj svet fantázie. Myslím si to len z toho dôvodu, že mám na svojom konte pár textov piesní, poviedok, románov, básní, ale i scenárov. Jeden zo scenárov na muzikál som aj úspešne nacvičila, a zároveň sa zapáčil aj iným, ktorí ho nacvičili. Moje texty sú ľúbené. Ale keď si ich prečítam ja, a hlavne s odstupom času, poviem si: "Ty si si fakt o tomto myslela, že to je dobré? Ty si sa musela s ícečkom zraziť, nie len s koňom!" Ale možno to nebude také zlé, keď známi si pýtajú odo mňa ďalšie strany románu, čo píšem. (Teraz nie že by som si neverila, ale čitala som aj lepšie veci. Zároveň nepochybujem o tom, že raz napíšem niečo, pri čom všetci padnú na riť. Haha, a možno aj dvakrát!) :-D

Ide však o to, že tieto moje slová sú iné. Nechvália sa, čo všetko dokážu, hoci nedokážu. Áno, možno si niekto povie, že dobre sa zasmial pri tomto článku. Niekto povie, že by som ho mala zmazať a tváriť sa, že nikdy neexistoval. A ani nechvália nič moje, nič na mne, len proste sú tu na vyjadrenie niečoho.

Nedávno som bola vonku s kamarátom. Verila som, že budeme len kamaráti, pretože som to nechcela nikam posúvať. Byť kamarátmi bolo pre mňa tak akurát. Jemu však zrazu asi niekto dal jazyk a huba sa mu nezastavila. Ale beriem, každý má z času na čas deň, kedy toho musí veľa povedať, inak by sa asi zbláznil. On však hovoril len o sebe, aký je úžasný, čo všetko spraví. Neberiem mu to, iste je úžasný, ale ešte nedosiahol nič. Ale možno som to len ja nepochopila. Lebo on vraj má veľký potenciál. Áno, má. V rozprávaní o sebe a unudiť tým človeka na smrť. Dala som mu šancu ešte niekoľkokrát. Keď som ale zistila, že sa teším domov, kedy ho konečne nebudem musieť počuť, dala som s ním reč. Čo je horšie, ja som to z jeho uhla pohľadu zle pochopila. Hm, asi áno. Ale neverím mu ani pravú a ľavú ruku, kým neuvidím, že niečo z toho, čo narozprával, aj skutočne dosiahol.

Jedna moja kamarátka si rada pýta odo mňa rady, čo robiť, aby sa s manželom toľko nehádali. (Vyzerám, že mám manžela, s ktorým sa nehádam?) Keď jej poviem, čo si myslím, že by mohla urobiť, veľmi mi ďakuje, teší sa z toho, že sa všetko zmení, no po týždni mi zase zvoní telefón, kde sa s plačom pýta, čo má robiť, že sa zase pohádali. Nakoniec zistím, že ma vôbec nepočúvala.

Mám aj kamarátku, ktorá trpí depresiami a pravidelne si podrezáva žily. Odporúčala som jej radšej psychológa, toto by mohlo byť nad moje sily, no i napriek všetkému sa ju snažím aspoň povzbudiť. To naozaj sa skôr z akvarijnej rybky stane veľkryba, akoby ona aspoň raz prijala tú pozitívnu energiu, ktorú sa snažím vysielať.

Takýchto príkladov by som vedela povedať na tisíce. A teší ma, že každý z nich chce niečo urobiť, že chce urobiť zmenu... Ale len chcieť niekedy nestačí! Treba sa zhlboka nadýchnuť a urobiť ten prvý krok. A keď padneme, pretože sme stúpili vedľa, tak násť odvahu (nie silu, lebo silu vždy v sebe nájdeme, ale odbahu, že možno zase pochybíme) vstať znova. 

Svet sa nenaje z toho, že povieme, že chceme chlieb. Musíme spraviť niekoľko krokov, aby sme sa k nemu dostali. Ja viem, že si veci chceme všetci zjednodušiť. Ale uvedomujeme si, že ich viac komplikujeme? 

Ako som šla v Severnej Karolíne do centra, prechádzala som okolo univerzity. Na sĺpoch pri nej viseli zástavy s heslom "Think and do" (Mysli a rob). Čo k tomu dodať? Naučme sa viac premýšľať a menej hovoriť. Miesto slov radšej robme kroky k tomu, čo chcem dosiahnuť. Držím nám palce!