Ak sa dotkneš Stanley Cupu, nevyhráš ho...

Tak som sa ho radšej nedotkla. Mám šancu, a celkom reálnu, keďže Stanley Cup sa na Slovensku objavuje pomaly každé leto. Vlastne... už sa len naučiť poriadne korčuľovať...

Tento rok sa k nám dostal vďaka Majovi Hossovi, útočníkovi Chicago Blackhawks, ktorý, ako všetci úspešní hráči, naštartoval svoju hokejovú kariéru v Trenčíne. Preto som rada, že ho už po tretí raz dovliekol práve sem. Vlastne... Stanley Cup je v Trenčíne už šiesty raz, ale tretíkrát vďaka Majovým presným zásahom do súperovej bránky. Pokojne by sme mohli na Trenčianskom hrade spraviť preň miesto a mohol by tam celoročne prebývať, a ak by potreboval kdesi pocestovať, tak pár dní to bez neho snáď vydržíme. 

Trošku sa pozrime do histórie. Pohár je vraj zo striebra a ako putovný predmet pre víťazov NHL precestoval od roku 1892 takmer celý svet. (Alebo skôr jeho druhá kópia.) Vtedy ho prvý raz víťazom venoval kanadský guvernér Lord Stanley (Frederick Stanley). Originál sa nachádza v Sieni slávy NHL v Toronte a jeho kópia, ktorá má každoročný "apdejt", si prešla rukami niekoľkých Slovákov. 

Ako prvý si ho poťažkal Stan Mikita ešte v roku 1961. Neskôr sa ho podarilo získať Jiřímu Bicekovi (2003). Neskôr ho nasledovali Martin Cibák (2004), Tomáš Kopecký (2008, 2010), Miroslav Šatan (2009), Marián Hossa (2010, 2013, 2015), Zdeno Chára (2011), Michal Handzuš (2013) a Marián Gáborik (2014). Takže nás môže len tešiť, že Stanely Cup nám nosia naši chlapci pravidelne do rodného kraja a zapĺňajú steny na jednej z najcennejších a najvýznamnejších trofejí sveta, a nie len toho hokejového. Preto si myslím, že niektorým hráčom by už mohli len dopisovať čiaročky k menu, nech šetria miestom pre ďalších (slovenských) hráčov.

Tohtoročný Stanley Cup spolu s Majom Hossom si spravil Tour De Trenčín zo sídliska Juh až k zimnému štadiónu Paľa Demitru. Peši by ste túto trasu dali za hodinku, no kým sa ťahač s celou tou slávou dotrepal k zimáku, prešla dobrá hodina dvadsať, možno dvadsaťpäť. Zrejme cestou dostali defekt, potom by ten čas celkom sedel. A na takom traktore vymeniť na rezervu by mohlo byť tých 20 minút, veď na palube boli samí (zdatno vyzerajúci) chlapi.

Majo si tam tak pohodovo posedával, pohupoval nohami a obdivoval svoj vysoko naleštený skvost. Keď konečne tá paráda zastala, každý z nás si mohol vychutnať ten pocit, keď pán hráč zdvihne túto cennosť ponad hlavu. Wow! Staley Cup! Vyzerá byť fakt ťažký. Ešte že tých našich chlapcov toľko mučia v posilke, lebo taký chlapec, čo stál vedľa mňa a s radosťou mi dupal po nohách, by to nedal ani s pomocou troch takých ako on.

Žiaľ, organizácia na mieste činu bola nulová, preto ako ťahač zastal, pustil sa silný prúd bezohľadných nadšencov smerom k tej ligotavej vecičke. No veď jasné, chápem, tiež by som sa jej chcela dotknúť (ak by som ju nechcela vyhrať). 

Pár tričiek do davu, pár "podpis kariet" (ako ich nazval "organizátor"), ktoré nechceli dať podpísať... Presnejšie, problém s podaním rôznych predmetov "nehossovského" a "hokejovo nekúpeného" charakteru Majovi na podpis mali len tí, čo mu tie predmety z okolia ťahača zbierali a podávali. Páčilo sa mi, že Majo bol bezprostredný a podpísal aj púzdro na okuliare. Tu sa zase raz ukázal charakter človeka, čo niečo dokázal a človeka, čo len tvári, že niečo dokázal. Ale veď... hlavne, že sme všetci zdraví! ;-)

Po asi pol hodinke sa ťahač opäť raz pohol. Zrejme už na súkromnú párty na hrade. Dav bol však mierne dosť silno nedisciplinovaný, tak to nebolo až také jednoduché. Zdúchla som teda tak rýchlo, ako sa len dalo. A znova som si potvrdila, že nie som fanúšik týchto masoviek. Ale tak čo vám poviem, nie je pohár ako pohár. 

Viac foto tu.